Aklimatizačný víkend

Autor: Michaela Hanušiaková | 12.6.2016 o 16:07 | (upravené 12.6.2016 o 16:13) Karma článku: 3,69 | Prečítané:  1083x

V lietadle z Dubaja som sedela pri tete, ktorá stále zvracala. Hneď potom, ako sme vzlietli ju skupina znepokojených letušiek odviedla niekam.. preč. Veľmi som sa čudovala nad tým, že v mojom lietadle bolo wifi.

12.6.2016

Bola som tým uchvátená a každému som písala. Napokon som sa však rozhodla väčšinu cesty stráviť mimo virtuálneho sveta – spánkom. Do Taipei som preto prišla s miernou, alebo aj silnejšou bolesťou krku.

 Predierala som sa pomedzi ľudí a zastala som v dlhom predlhom rade na imigrácií. Po pár minútach som si všimla, že pri mne stojí dievča, ktoré držalo euroobal s adresou modelkovského bytu, na ktorú som tiež mierila. Dora z Maďarska. Vlastne sme spolu aj leteli a ako vysvitlo, aj spolu odchádzame. Takže ďalej už nepokračujem sama.

Zamenili sme si peniaze. Tie bankovky pokryté tvárou Chiang-Kai Sheka s hodnotou približne ako slovenské koruny mi chýbali. Potom som musela popasovať s tým zlým pocitom čakania na kufor. Pozerala som na ľudí, ktorí spoznali svoje kufre a spokojne odchádzali a dúfala, že taký pocit budem mať čoskoro aj ja.  Asi po dvadsiatich minútach, keď už som prestávala dúfať, sa zjavil.

V príchodovej hale nás už čakal šofér, ktorý nás odviezol na apartmán.  Na apartmáne nás privítal vrátnik, prvá známa tvár. Počas nasledujúcich chvíľ som sa cítila, ako by som ani nikdy neodišla. Byt vyzerá trochu inak, hlavne je tu oveľa väčší bodrel. Nikto v ňom nebol. Jedna izba bola prázdna a tak sme usúdili, že sa máme asi zložiť tam. Je to moja stará izba a som na tej istej posteli ako minule.  V tom presne som dúfala.

Všetko som odfotila a poslala mojej starej taipeiskej „crew“ – kamarátkam z minulého roka s ktorými si stále občas píšeme v jednej skupinovej konverzácií.

Spať som šla pomerne skoro, nejaký problém s posunom času som nemala. Ráno som vstala o deviatej, všetci ešte spali. Čo je riadne zvláštne. Nikdy som nevstala prvá. Išla som do kuchyne a takmer som videla ako tam Hanah niečo varí, ako si Katra číta knihu a Jovile píše recepty v obývačke. Ale nie, nič z toho. Iba ja a jeden obrovský šváb (ale vážne, asi najväčší akého som kedy videla).

Neskôr sme išli s Dorou do potravín, obchodného centra a nakoniec do Carrefouru. Je to celkom ďaleko od nášho bytu, asi 25 minút pešo a celkom ma zarazilo, že som si nepamätala cestu tam. Nikdy som ale poriadne nedávala pozor, keď sme tam išli. Vždy sme sa celú cestu rozprávali a naspäť sme šli taxíkom, lebo sme nakúpili toľko vecí, že sa nám nechcelo niesť to. Takže teraz som zlyhala ako navigátor a museli sme sa spoľahnúť na GPS.

Myslela som si, že som si na ten časový posun úplne zvykla po prvom dni.. ale nie. Nezvykla. Dnes som vstala o druhej poobede, je osem hodín večer a ja som práve doobedovala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?